Airfix MiG-17F Fresco (1:72)

Charakteristika

Plastikový model Airfix A03091 – lietadlo MiG-17F Fresco v mierke 1 : 72 na zlepenie. Stavebnica obsahuje 87 dielikov a model meria 156 mm. Stavebná náročnosť 2.

Informácie o predlohe:

Na konci druhej svetovej vojny sa víťazné spojenecké národy zúfalo pokúšali získať podrobnosti o nemeckých tryskových leteckých technológiách a dáta z výskumov vysokorýchlostného lietania, ktoré by mohli aplikovať pri svojich nových projektoch. S využitím týchto informácií a motorových technológií získaných z Británie predstavil Sovietsky zväz v roku 1949 malé lietadlo Mikojan-Gurevič MiG-15, jedno z najschopnejších raných prúdových lietadiel. Hoci sa počas vojny v Kórei veľmi osvedčilo, Sovieti v tom čase už pracovali na jeho nástupcovi. Väčší a rýchlejší Mig-17 Fresco možno budil dojem, že ide iba o rozmernejší variant jeho predchodcu, v skutočnosti však išlo o úplne prepracované lietadlo, ktoré bolo oproti lietadlu MiG-15 vylepšené a významne tak posunulo sovietske tryskové technológie dopredu.

MiG-17 bol navrhnutý ako zabijak bombardérov a nikdy sa s ním nepočítalo v rámci leteckých súbojov. Jeho výnimočná obratnosť mu však umožnila dosahovať víťazstvá aj nad oveľa ťažšími a modernejšími americkými strojmi. Americkému letectvu, ktoré si s týmto lietadlom nerobilo starosti a považovalo ho iba za modernizovaný MiG-15, priniesla vojna vo Vietname silné vytriezvenie, keď niektoré z jeho najmodernejších lietadiel padli MiGu-17 za obeť, hoci aj ten už bol medzitým nahradený modernejšími modelmi. Podzvukový MiG-17 bol ľahší a oveľa ovládateľnejší ako americké lietadlá, vďaka čomu si dokázal pripísať víťazstvo aj nad takými strojmi, ako sú F-105 Thunderchief a McDonnell Douglas Phantom. To prinútilo Američanov v rokoch bezprostredne nasledujúcich po skončení konfliktu k vývoju nových svižných lietadiel na získavanie vzdusenej prevahy.

Odolný MiG-17 sa vyznačoval vynikajúcim výkonom aj jednoduchou údržbou. Vyrábal sa vo veľkom množstve a od polovice päťdesiatych rokov a po celé nasledujúce desaťročie sa stal štandardným stíhacím lietadlom krajín Varšavskej zmluvy, a to s lietadlami vyrábanými pod licenciou v Číne aj Poľsku. Pretože išlo o veľmi ekonomické riešenie, predstavoval pre veľa menších svetových letectiev atraktívnu cestu, ako získať stíhacie lietadlá. Nakoniec si ho do svojich služieb zaobstaralo viac ako tridsať zámorských krajín. Paradoxne sa aj Amerika, národ, proti ktorému mal MiG-17 od začiatku bojovať, stala domovom veľkého počtu týchto lietadiel. Najčastejšie v rukách súkromných zberateľov. Malé množstvo však našlo využitie aj pri rôznych leteckých testoch a cvičeniach určených na zdokonaľovanie bojových techník proti menším a pohyblivejším prúdovým stíhačkám. Dva krásne zreštaurované exempláre boli niekoľko rokov tiež populárnymi účastníkmi amerických leteckých prehliadok.